Príbeh našej krajčírky Marty

Síce nie je vyučená krajčírka, ale šije takmer celý svoj život. Pre seba a svoju rodinu. Žije v Prešove, má 3 deti, najstarší syn je o rok starší než jeho sestry-dvojičky. Vnúčatá zatiaľ nemá.

Pracovala v Chminianskej Novej Vsi, kde učila 39 rokov na základnej škole na 2.stupni – slovenský jazyk. Popritom aj telesnú, aj fyziku, aj hudobnú aj výtvarnú výchovu, dievčatá učila aj variť a šiť – lebo vedeli, že šije – učila ich základné veci ako zástery, chňapky, vankúšiky, ako narábať o strojom…

Momentálne je pani Marta 7 rokov na dôchodku. Ako sa dostala k šitiu? Začalo to vyšívaním obrusov, tkaním kobercov… VŠ študovala v Prešove – chcela sa pekne obliekať. Na internáte si na začiatku šila ručne sukne, nohavice. Potom aj dievčatám na internáte, keď videli, že sa jej to podarilo  Keď sa pani Marta vydala, prišli deti: “Vtedy bol nedostatok detských vecí, tak som z núdze začala šiť košielky”.

Neskôr, aby sa aj dievčatá pekne obliekali šila im šatôčky, začala na ne vymýšľať rôzne ozdoby. Synovi šila nohavicové kostýmy. Potom skúsila aj vetrovky a pérové vetrovky, dievčatám, keď už boli na VŠ – šila podľa časopisov, a popritom stále i na seba.

Jej prvý výtvor bola sukňa na VŠ, zelená mini, k tomu si uplietla biely pulóvrik a bolo to jej obľúbené oblečenie. Najťažšie čo pani Marta ušila boli saká, plášte s podšívkou, dievčatám na maturitu zamatové šaty, keďže sa obliekali rovnako. Najčastejšie šila šaty, sukne, kostýmy.

“Učila som šiť aj svoje dcéry, ale už nešijú. Mladým sa už nechce- možno 2 dievčatá vedia v ich ročníku vedia šiť. Že vraj „teraz sa už dá všetko kúpiť“.

 

A čo ekológia v ponímaní našej pani Martičky?